Jennifer Bartlett

Jennifer Losch Bartlett bola byť americkou umelkyňou, ktorej tvorba v sebe nesie fascinujúci spojení systémovej estetiky konceptuálneho umenia a malárskeho prístupu neoexpresionizmu. Jej diela sú často realizované na malých, štvorcových, smaltovaných oceľových plechoch, ktoré sa spájajú do mriežkových formácií, čím vytvárajá monumentálne a pôsobivé kompozície.
Bartlettová sa narodila v roku 1941 v Long Beach v Kalifornii ako jedno z štyroch detí. Jej otec vlastnil stavebnú spoločnosť a matka bola módna ilustrátorka, ktorá sa po narodení detí rozhodla odšturpnúť od svojej kariéry. V suburbiách Long Beach vyrastala dostatočne blízko k oceánu, čo v nej vyvinulo hlboký vzťah k vode – téme, ktorá sa neskôr stala neoddeliteľnou súčasťou jej neskoršej tvorby. Po absolvovaní bakalárskeho štúdia na Mills College v Oaklande v roku 1963 sa presunula do New Haven, aby študovala na Yale School of Art and Architecture, v období, kedy dominoval minimalizmus. Študovala pod vedením legendárnych umelcov ako Josef Albers, Jack Tworkov, Jim Dine a Richard Serra, pričom v roku 1965 získala titul magister výtvarného umenia.
Zážitok zo štúdia na Yale Bartlettová opisuje ako svoj najširší vplyv: „Vstúpila som do vlastného života“. V rozhovore z roku 2005 so sochárkou Elizabeth Murrayovou, priateľkou z čias Mills College, spomínala zoznam vecí, ktoré ju ako študentku prvého ročníka zaujímajú:
Medzi jej rané vplyvy patrili maliar Arshile Gorky, ktorého kresbu obdivovala, Piet Mondrian pre jeho pocit pokoja a Sol LeWitt pre jeho konceptuálnu systematiku.
Po manželstve s medicínskym študentom Edom Bartlettom v roku 1964 kráčala životom medzi štvrťťou Soho v New Yorku a New Haven, kde vyučovala na University of Connecticut. Po rozvode v roku 1972 sa presťahovala do New Yorku natrvalo a začala pôsobiť ako lektorka v School of Visual Arts. V roku 1983 sa vydala za nemeckého herca Mathieua Carrièreho, s ktorým mala dcéru Alice; ich manželstvo však skončilo rozvodom na začiatku 90. rokov.
Bartlettová je najznámejšia svojimi obrazmi a grafikami, v ktorých známe témy – od domov a záhrad až po oceány a oblohu – realizuje v štýle kombinujúcom prvky reprezentatívneho aj abstraktného umenia. Sama uviedla, že neuznáva rozlíšenie medzi figuratívnym a abstraktnej tvorbou. Často pracuje v sériálnych formách alebo vytvára polyptyky a často naviguje podľa pravidiel, ktoré riadia variácie v rámci určitej skupiny diel. Tým nás núti sústrediť sa na „vnímanie, proces, efekt meniacej sa perspektívy – a na skoky, ktoré sa deujú v našich mysliach, bez ohľadu na to, ak racionálni si môžeme byť“. V poz late 60. rokov, pod vplyvom tvorby Johna Cagea, začala do svojich diel začatovať prvky náhody.
Jej realistické práce uprednostňujú obyčajné predmety, ako sú skromné domy. Jej inštalácie často pozostávajú z viacerých plátien aj trojrozmerných objektov. Dielo House with open door z roku 1988, ktoré je súčasťou zbierky Honolulu Museum of Art, pozostáva z diptychu olejnej maľby na plátne a identického domu vyrobeného zo dreva. Medzi významné verejné kolekcie, ktoré držia jej diela, patria napríklad Metropolitan Museum of Art v New Yorku, MoMA, Tate Modern či Whitney Museum of American Art.
Väčšina kritikov vníma Bartlettovú tvorbu ako inventívnu, energickú a ambicióznu, pričom ju označujú za jednu z dvoch najlepších maliari generácie postminimalizmu. Jeden z kritikov poznamenal, že centrálnym paradoxom jej práce je fakt, že Bartlettová využila kontrolovanú, racionalistickú mriežku preferovanú konceptualistami na to, aby uvoľnila evokatívny prúd obrazovosti, ktorý má mnoho spoločného s neoexpresionizmom 80. rokov aj s impresionizmom. Niektorí kritici však jej diela považujú za povrchné alebo príliš eklektické. Jej retrospektívne výstavy sa konali napríklad v Brooklyne v roku 1985, v MoMA v roku 2011 či v Parrish Art Museum v roku 2014.
V ranom období Bartlettová vytvárala aj trojrozmerné práce, ktoré vystavovala extrémnym podmienkam, ako je mrazenie alebo drvenie. Uvedomila si tiež, že potrebuje podklad, ktorý by bol zmazateľný, ale mal mriežku podobnú grafickému papieru, ktorý v tom čase používali mnohí konceptualisti. Tak vznikol jeden z jej ikonických materiálov: štvorčekové oceľové plechy s bielym smaltovaným povrchom, na ktorom bol silotlačou nanesený mriežkový vzor.
S jej najznámejším raným dielom, Rhapsody, Bartlettová reinventovala formu murálu pre konceptuálne umenie. Rhapsody je maľba realizovaná na 987 oceľových dlaždiciach pokrytých smaltom, usporiadaných do mriežky vysoké 7 plechov a širokej približne 142, ktorá sa rozprestiera cez viacero stien. Tématicky tvorba reflektuje základné prvky umenia: štyri univerzálne motívy (dom, strom, oceán, hora), geometrické tvary (čiaru, kruh, trojuholník, štvorca) a farbu (25 odtieňov). Sedem sekcií nesie názvy ako „úvod“, „hora“, „čiaru“, „dom“, „strom“, „tvar“ a „oceán“.

viac...