Self Portrait with Easel

Raný život a umelecké vzdelanie

Jean-Baptiste Armand Guillaumin sa narodil 16. februára 1841 v Paríži. Človek, ktorý sa neskôr stal známy ako Ferdinand Guillaumin, strávil svoje rané roky vyvažovaním práce s tichým záľubou v kreslení. Skôr než sa mohol plne zasvetiť plátnu, pracoval v šatníku svojho strýka. Po večeroch sa účastil lekcií kreslenia, aby si precvičil svoju ruku. Tento pracovný období mu prerušila krátka služba v rámci francúzskeho štátneho železníctva, čo bola práca, ktorá predchádzala jeho formálnemu vstupu do umeleckého sveta.

V roku 1861 sa vydal na cestu k vážnejšiemu štúdiu na Académie Suisse. Práve v týchto múroch sa jeho cesta skrzyžovala s umelcami ako Paul Cézanne a Camille Pissarro. Tieto rané spojenia neboli len náhodnými známosťami; boli to začiatky celoživotných priateľstiev. Spoločné skúsenosti zo štúdia a lekcie, ktoré sa v týchto miestach naučil, pomohli formovať smer jeho neskoršej tvorby.

Technika a umelecký štýl

Jeho ťah pędzla vypĺňa zvláštna istota, aplikovaná voľnou a sebavedomou rukou. V raných rokoch sa sústredil na zachytávanie pomijavých účinkov svetla a farieb, čo je typickým znakom impresionistického hnutia. Často pracoval s olejnými farbami, aby dokázal preložiť atmosféru danej scény, či už išlo o zasnežený parížsky pouličný pezáž alebo tichý breh rieky. Jeho prístup nikdy nebol zameraný na presné, fotografické detaily, ale skôr na okamžitý pocit z danej chvíle.

S postupom jeho kariéry sa jeho používanie farieb stávalo čoraz intenzívnejším. Do roku 1886 si jeho paleta vďaka vášnivému farbeniu získala reputáciu „divokého koloristu“. Odklonil sa od jemných, naturalistických tónov svojich súčasníkov a namiesto toho sa rozhodol pre oveľa odvážnejšie vyjadrenie. Do 90. rokov bol tento posun ešte výraznejší. Jeho farby sa stali menej vernými skutočnej vzhľadu prírody a skĺbali sa k zvýšenej, takmer agresívnej intenzite. Táto evolúcia naznačuje, že pred dekádou, než sa fauvizmus objavil, už skúmal cestu smerujúcu k tomuto smeru.

Spôsob, akým pracoval so svetlom, sa často nakloňoval k symbolizmu, pričom využíval odvážne odtlačky na vyvolanie pocitu snového mysticismu. Toto napätie medzi zachytávaním skutočnej krajiny a používaním farieb na vyjadrenie emotívneho, vnútorného stavu definuje veľkú časť jeho tvorby. Jeho diela sa často pohybujú na hranici medzi pozorovaním prírodného sveta a jeho subjektívnou, expresívnou interpretáciou.

Kruh umelcov a ich vplyvy

Ferdinand Guillaumin sa pohyboval v samotnom jadre impresionistického kruhu, keďže sa zúčastnil šiesti zo ôsmich výstav organizovaných spoločnosťou Société anonyme des artistes peintres, sculpteurs et graveurs v období medzi rokmi 1874 a 1886. Jeho prítomnosť na týchto stretnutiach ho postavila vedľa ľudí, ktorí vtedajší vizuálny jazyk epochy doslova formovali. Spoločne so Paulom Cézanneom zdieľal ateliér na ostrove Île Saint-Louis a ich vzťah bol také blízky, že Cézanne vytváral jeho portréty v technike lineárnej gravírovacej kresby. Toto blízkosti umožnila počas 70. rokov 19. storočia neustály, tichý výmenný proces myšlienok a umeleckých metód.

Jeho ateliér často slúžil ako prirodzené miesto stretov pre mladšiu generáciu maliarov. V jeho múroch sa stretávali mená ako Paul Gauguin, Paul Signac či Georges Seurat, ktorí v ňom nachádzali priestor pre svoje umelnícke diskusie. Tento vzťah k rodinácej sa avantgarde naznačuje, že Guillaumin tvoril akési most medzi uestablishedovaná impresionistická skupina a hnutia, ktoré nasledovali. Dokonca aj Vincent van Gogh našiel v Guillauminovom prístupe mnoho dôvodov na obdiv, pričom jeho prácu vysoko cenil v mnohých listoch, ktoré si vymieňali v období medzi rokmi 1888 a 1890.

Kľúčové diela a kolekcie

Väčšina jeho tvorby je dnes uchrávaná v významných galériách po celom svete. Parížske múzeum Musée d’Orsay v sebe nesie až 48 jeho diel, čo ponúka fascinujúci pohľad na jeho umelecký rozvoj. Medzi tieto skvosty patrí napríklad Place Valhubert, Paris, ktoré vytvoril v roku 1872. Toto dielo zachytáva zimnú poušťovku a ukazuje ľudí kráčajúcich zasneženou mestskou krajinou v blízkosti brehov rieky.

Jeho neustály záujem o krajinu ho často vodil k brehom rieky Sezny. The Seine at Charenton je ďalsým významným dielom z jeho bohatej tvorby. Jeho schopnosť pracovať so svetlom a farbou je v týchto štúdiách prírody a mestského života nesmierne zjavná. Mnohé z týchto obrazov sú dnes zachránené v rôznych múzeách, čím zostáva jeho unikátný vizuálny jazyk prístupný pre všetkých, ktorí štúdujú túto fascinujúcu éru.

• Place Valhubert, Paríž (1872)
• The Seine at Charenton

Odkaz a neskorší život

Zlomový moment v živote umelca, ktorým bol Ferdinand Guillaumin, nastal v roku 1891. Po tom, čo vyhral v štátnej lotérii 100 000 frankov, konečne získal slobodu a mohol opustiť svoju štátnu prácu. Tento finančný náraz mu umožnil plne sa venovať venuť sa jeho umeleckej tvorbe bez obáv o bytie. V nasledujúcich rokoch jeho paleta farieb ešte viac nabrala na intenzite a odklonom od striktnej vernosti prírode sa začal vyviklieva štýl, ktorý mnohí vnímajú ako predchádzajúci príchod fauvizmu.

Jeho prítomnosť v umeleckom svete zostala stabilná až do jeho smrti 26. júna 1927. Diela, ktoré po sebe zanechal, sú uchrávané v rôznych prestížnych kolekcii, vrátane Parížskeho múzea d'Orsay a Petit Palais. Jeho prínos k impresionistickému hnutiu zostáva neoceniteľným pre všetkých, ktorí študujú vývoj svetla a farby v neskorom 19. storočí.

• Place Valhubert, Paríž (1872)
• The Seine at Charenton (1878)
• Self-Portrait (1895)
• Crozant Landscape (cca 1922)